„Zdravstvuje!“ Toto boli naše prvé ruské slová určené letuškám na palube boingu leteckej spoločnosti Pobeda, s ktorou sme leteli na tri dni do jesennej a chladnej Moskvy. Presnejšie - trinásť študentov a dvaja pedagógovia z Gymnázia Alberta Einsteina v bratislavskej Petržalke. U nás ešte kraľovalo babie leto, veď 22. októbra sa niekedy ešte vyhrievame na teplom slnku, no Moskva nás privítala prvým snežením a jedným stupňom nad nulou. Našťastie, všetci sme v podpalubnej batožine mali čiapky, rukavice, šály a teplé bundy, ináč by sme poriadne zmrzli. Aj napriek chladu sme sa všetci tešili na tri dni, ktoré sme mali pred sebou. Čakal nás „literaturnij maršrut“, alebo exkurzia so zameraním na ruskú literatúru a ruských autorov, ktorí žili a pôsobili v Moskve v 18., 19. a 20. storočí.
Na moskovskom letisku Vnukovo nás čakala naša sprievodkyňa, po rusky nazývaná „gid“, ktorá s nami strávila celé tri dni. Autobusom sme sa okolo jednej hodiny ráno presunuli cez dlhý Leninský prospekt do moskovskej časti zvanej Izmailovo, v ktorej sa nachádzal náš hotel a ktorá sa pre nás na tri dni stala „domovom“. Bývali sme v obrovskom hotelovom komplexe Izmailovo, kde sa hádam stretol celý svet. V jedálni ste mohli stretnúť Rusa, Slováka, Číňana, Japonca, Američana, ale aj Poliaka, Francúza či Nemca. Tento komplex štyroch 30-poschodových budov bol vybudovaný v roku 1980 pri príležitosti letných olympijských hier. Nás ubytovali na 10. poschodí. Jediným spoločným dorozumievacím jazykom bola ruština, a tak ste všade okolo seba mohli počuť ich typické zdvorilostné slovíčka „spasiba, privet, dasvidania, pažalsta, devočka, malčik“. Skrátka, Rusi veľmi neradi komunikujú iným jazykom ako ich materinským. A tak sme mali výhodu, pretože my sme po rusky vedeli.
Bez čoho by sme Moskvu za taký krátky čas určite neprešli, bol náš autobus. Moskva má v súčasnosti podľa oficiálnych štatistických zdrojov 12 miliónov obyvateľov. No podľa neoficiálnych čísel a slov našej sprievodkyne, rodenej Moskovčanky, v meste momentálne žije množstvo prisťahovalcov a cudzincov, ktorí sa na pobyt neprihlásia. A tak sme sa dozvedeli, že neoficiálne sa vraj v tomto najväčšom ruskom meste nachádza až 21 miliónov ľudí. Doprava je v porovnaní s našou slovenskou priam „talianska“. Nekonečné šesťprúdovky v oboch smerov plné áut od rána do večera sú pre nich niečo bežné a niektorí strávia cestou do práce a z práce aj štyri hodiny denne. Ak sa niekam chcete dostať, v kolónach si počkáte aj hodinku-dve. Naše slovenské „kolóny“ sú pre nich rýchla jazda. A tak sme sa na druhý deň ráno, presnejšie 23. októbra 2017, asi po dvoch hodinách cesty z nášho hotela dostali k ruskému symbolu, ktorý musí vidieť každý, ak bol niekedy v Moskve - na Červené námestie a ku Kremľu.
Ruská architektúra je nádherná a symbolická. Nič nie je postavené náhodne, všetky detaily na budovách či chrámoch majú svoj význam. A tak sme sa ocitli pred Chrámom Vasila Blaženého, ktorý je súčasťou kultúrneho svetového dedičstva UNSECO, vypočuli si históriu o Pamätníku Minimovi a Požarskému, ktorý je umiestnený pred chrámom, prešli sme sa v priestoroch historického obchodného domu GUM, až napokon nám všetkým vyhladlo a pani sprievodkyňa nás pozvala na obed. Moskovčania zvyčajne obedujú medzi druhou a treťou popoludní, teda o niečo neskôr ako my. Preto sme boli zvedaví, čo pre nás pripravili. Na naše prekvapenie sa obed podával v miestnom moskovskom divadle a skladal sa z troch chodov: zo zeleninového šalátu, typického ruského boršču a opekaných zemiakov a kuracieho rezňa. A aby nám lepšie trávilo, všetci sme povinne dostali ruský čaj. Vraj sa to u nich za každým obedom bežne podáva. Popoludní nás už čakala prechádzka v Kremli, čo je oficiálne sídlo ruského prezidenta, a taktiež sme navštívili dom, v ktorom posledný rok svojho života prežil vo veľkej depresii ruský spisovateľ Nikolaj Vasilievič Gogoľ. Toto miesto je známe aj tým, že tu spálil časť svojho rukopisu románu Mŕtve duše. Našej pozornosti neunikla v tento deň ani moskovská Katedrála Bohozjavenia, v ktorej v roku 1799 pokrstili Alexandra Sergejeviča Puškina, ani parky či domy, v ktorých žili Sergej Jesenin, Marina Cvetajevová či Michail Bulgakov. Prvý deň sme zakončili dvojhodinovou cestou v nekonečných moskovských kolónach do nášho „domova“, kde nás od siedmej hodiny miestneho času čakala rôznorodá večera formou švédskych stolov. Každý z náš si tu prišiel na svoje a ochutnal aj to, čo u nás na Slovensku nepoznáme. Večerné hodiny patrili miestnym obchodíkom, v ktorých predávali typické ruské potraviny, cukríky, suveníry, matriošky, údené ryby, piľmene, pirôžky, šaláty, tričká s ruskými motívmi, ruské maľované šatky či známe ruské baranice. Skrátka, kúpiť ste si mohli toľko, koľko ste vládali uniesť a koľko ste mohli zobrať do lietadla. Bankomaty a zmenárne boli na každom rohu a platiť ste mohli aj v hotovosti, aj kartou. Čo komu viac vyhovovalo.
Druhý deň nášho pobytu sa niesol v duchu dvoch velikánov ruskej literatúry. Pátrali sme po stopách Antona Pavloviča Čechova a Leva Nikolajeviča Tolstého. Autobus nás viezol tri hodiny cez Moskvu, až sme napoludnie dorazili do dedinky s názvom Melichovo. Tu na svojej usadlosti prežil sedem rokov svojho života Čechov. Jeho niektoré životné osudy sa veľmi podobajú na život nášho slovenského spisovateľa Martina Kukučína. Obaja boli lekári, milovali jednoduchých ľudí, boli k nim veľmi láskaví a liečili ich vo dne v noci. Obaja mali veľký talent a boli označení za majstrov poviedky. V Melichove Čechov pracoval na svojich najznámejších dramatických dielach Čajka a Ujo Váňa, taktiež liečil roľníkov a pre deti postavil školu. V popoludňajších hodinách sme sa opäť vrátili do Moskvy a navštívili sme dom (dnes múzeum), v ktorom nejaký čas žil Lev Nikolajevič Tolstoj so svojou rodinou. V múzeu sa nachádza približne 6-tisíc osobných vecí - od oblečenia až po nábytok - ktoré patrili autorovej rodine. Samotný dom je obkolesený záhradou, v ktorej mnoho času trávil spisovateľ so svojou manželkou a deťmi. Veril, že človek nemôže žiť šťastne, ak je ďaleko od prírody. Tolstého dom bol známy aj tým, že sa tu stretávali doboví intelektuáli a usporadúvali tu mnohé literárne večery. Keďže autor miloval hudbu, na jeho rodinnom krídle si zahral napríklad aj známy ruský hudobný skladateľ Rachmaninov. V tej chvíli sa nám v mysli vynorili myšlienky z jeho diela Kreutzerova sonáta. Atmosféra v dome sa niesla v duchu jeho veľkých románov Vojna a mier či Anna Kareninová. Všetko na nás pôsobilo skromne a jednoducho, a to presne tak, ako sám autor žil. Jeho duch a myšlienky nás sprevádzali na každom kroku.
Náš posledný deň sme strávili v Štátnej Tretiakovskej galérii. Výnimočnú obrazáreň založil v 19. storočí obchodník a mecenáš umenia Pavol Michajlovič Tretiakov. Zámerom bolo vytvoriť reprezentatívnu zbierkou ruského maliarstva. Krátko pred smrťou ju spolu s budovou venoval mestu Moskva s podmienkou, že obrazy sa nesmú rozpredávať. Dnes má v depozitároch asi 150-tisíc umeleckých diel. Pre nás to bol výnimočný pocit stáť pred originálnym obrazom Puškina, Gogoľa, Tolstého či pred portrétom neznámej dámy, podľa ktorej vznikla Anna Kareninová. Obraz Kataríny II. prechádzajúcej sa so psom v parku zvečnil Puškin v románe Kapitánova dcéra.
No všetko sa raz musí skončiť. Aj naše moskovské literárne potulky sa 25. októbra 2017 chýlili ku koncu. Na letisku Vnukovo sme prešli všetkými kontrolami, odovzdali batožinu a čakali na let. Spomínali sme, čo všetko sme videli, čo sa nám páčilo, čo by sme ešte chceli vidieť. O hodinu sa ozval príjemný hlas letušky, ktorá nás vyzývala, aby sme sa dostavili k nášmu lietadlu. A tak počas 2,5-hodinového letu domov sme v našich mysliach boli s Čechovom, Gogoľom, Puškinom či Tolstým. V tej chvíli sme všetci mysleli na Čechovove slová, ktoré sa v Melichove stali jeho životným vyznaním: „Dúfam, že budem študentom až do konca života.“
Dasvidania, Moskva, čoskoro sa znova uvidíme!
Mgr. Stempelová
.